Zamestnávanie

Zamestnankyni bola na adresu trvalého pobytu doručená listina, obsahujúca okamžité skončenie pracovného pomeru, ktorú adresoval zamestnávateľ. Zamestnankyňa argumentovala, že pracovný pomer stále trvá, nakoľko jej listina nebola doručená do vlastných rúk. Zamestnankyňa sa totižto dlhšiu dobu zdržiavala na inej adrese, ktorú sa zamestnávateľ mal dozvedieť prostredníctvom formuláru Sociálnej poisťovne, ktorý dokladoval práceneschopnosť zamestnankyne.

Učitelia strednej školy sa nedostavili na vyučovanie a predčasne opustili pracovisko. Riaditeľ školy ich v ten deň vyzval na vykonanie dychovej skúšky na alkohol, keďže v ich kabinete sa nachádzali prázdne alebo čiastočne plné fľaše od alkoholu. Obaja však vykonanie skúšky odmietli. Žalobca b) neskôr pripustil, že vypil malé množstvo alkoholu, no lekár u neho prítomnosť alkoholu nezaznamenal.

Najvyšší súd SR sa zaoberal otázkou, aké sú právne kritériá prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov a či je možné a dovolené naraz prerokovať informáciu o organizačnej zmene, a zároveň výpovede jednotlivým zamestnancom na základe tejto organizačnej zmeny.

Sťažovateľ bol prepustený zo zamestnania z dôvodu používania firemného počítača na súkromnú komunikáciu, a to napriek predchádzajúcemu zákazu zo strany zamestnávateľa. V rámci svojej pracovnej náplne si sťažovateľ na pokyn zamestnávateľa zriadil účet v službe na okamžité zasielanie správ, ktorý mal využívať na komunikáciu so zákazníkmi. Zamestnávateľ síce informoval zamestnancov o zákaze používať tento účet na súkromné účely, avšak už ich neinformoval o tom, že ich komunikácia je monitorovaná. Sťažovateľ sa voči obvineniu zo strany zamestnávateľa z porušenia uvedených pravidiel bránil tvrdením, že správy, ktoré odosielal, mali pracovný charakter. Následne však bol konfrontovaný s výpisom ich obsahu, ktorý zahŕňal aj správy súkromného charakteru. Na základe porušenia interných pravidiel spoločnosti bol prepustený a neuspel ani v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru pred vnútroštátnymi súdmi.

Sťažovateľ namietal, že kontrolný orgán nesprávne vyhodnotil jeho činnosť – tvrdil, že má oprávnenie na výkon bezpečnostnotechnickej služby, a preto môže vykonávať aj výchovu a vzdelávanie zamestnancov v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci (BOZP). Kontrolný orgán však dospel k záveru, že sťažovateľ nemal osobitné oprávnenie na výchovu a vzdelávanie, a preto túto činnosť vykonával neoprávnene. Kasačný súd sa stotožnil s názorom, že zákon rozlišuje medzi bezpečnostnotechnickou službou, ktorú môže samostatne vykonávať len autorizovaný bezpečnostný technik u určených zamestnávateľov, a samostatnou činnosťou výchovy a vzdelávania, na ktorú je potrebné špeciálne oprávnenie.