Sťažovateľ bol prepustený zo zamestnania z dôvodu používania firemného počítača na súkromnú komunikáciu, a to napriek predchádzajúcemu zákazu zo strany zamestnávateľa. V rámci svojej pracovnej náplne si sťažovateľ na pokyn zamestnávateľa zriadil účet v službe na okamžité zasielanie správ, ktorý mal využívať na komunikáciu so zákazníkmi.
Zamestnávateľ síce informoval zamestnancov o zákaze používať tento účet na súkromné účely, avšak už ich neinformoval o tom, že ich komunikácia je monitorovaná. Sťažovateľ sa voči obvineniu zo strany zamestnávateľa z porušenia uvedených pravidiel bránil tvrdením, že správy, ktoré odosielal, mali pracovný charakter. Následne však bol konfrontovaný s výpisom ich obsahu, ktorý zahŕňal aj správy súkromného charakteru. Na základe porušenia interných pravidiel spoločnosti bol prepustený a neuspel ani v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru pred vnútroštátnymi súdmi.
Sťažovateľ namietal, že kontrolný orgán nesprávne vyhodnotil jeho činnosť – tvrdil, že má oprávnenie na výkon bezpečnostnotechnickej služby, a preto môže vykonávať aj výchovu a vzdelávanie zamestnancov v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci (BOZP). Kontrolný orgán však dospel k záveru, že sťažovateľ nemal osobitné oprávnenie na výchovu a vzdelávanie, a preto túto činnosť vykonával neoprávnene.
Kasačný súd sa stotožnil s názorom, že zákon rozlišuje medzi bezpečnostnotechnickou službou, ktorú môže samostatne vykonávať len autorizovaný bezpečnostný technik u určených zamestnávateľov, a samostatnou činnosťou výchovy a vzdelávania, na ktorú je potrebné špeciálne oprávnenie.
Zamestnanec pracoval ako vodič a počas služby mal byť pod vplyvom alkoholu. Nadriadený vykonal dychovú skúšku, ktorá potvrdila alkohol. O tomto incidente bol vyhotovený záznam. Zamestnávateľ však ukončil pracovný pomer so zamestnancom okamžite viac než dva mesiace po tom, ako sa o dôvode na skončenie dozvedel vedúci dopravy.
Spor vznikol o to, či bola dodržaná zákonná dvojmesačná lehota na okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 Zákonníka práce. Zamestnávateľ tvrdil, že lehota začala plynúť až neskôr, keď sa o prípade dozvedel štatutár. Súd však rozhodol, že lehota začína plynúť už vtedy, keď sa o dôvode dozvie ktorýkoľvek nadriadený zamestnanec, nie len štatutár.
Žalobkyňa podala žalobu na svojho zamestnávateľa, pretože jej odmietol priznať nárok na rekondičný pobyt, ktorý zamestnanci vykonávajúci rizikové práce získavajú po nepretržitom výkone práce. Žalovaný odmietol jej nárok z dôvodu prerušenia práce počas materskej dovolenky, pričom interpretoval zákonný pojem „nepretržité vykonávanie práce“ ako fyzicky neprerušený výkon práce bez ohľadu na dôvod prerušenia, teda aj materská dovolenka sa podľa neho počíta ako prerušenie.
Žalobkyňa to považovala za nepriamu diskrimináciu na základe pohlavia, pretože jej mužskí kolegovia, ktorí nečerpali materskú dovolenku, podmienku splnili. Tvrdila, že práve obdobie tehotenstva a materskej dovolenky má byť právne chránené, nie penalizované.
Žalobkyne (zamestnávateľky) mali povinnosť zaplatiť Národnému inštitútu sociálneho zabezpečenia dodatočné príspevky na sociálne zabezpečenie nad rámec tých, ktoré boli už zaplatené za pracovníkov na dobu určitú, nakoľko zle vypočítali svoje príspevky.
Žalobkyne totiž vypočítali príspevky na sociálne zabezpečenie na základe skutočne odpracovaných hodín, pričom pri pracovníkoch na dobu určitú by sa príspevok mal vypočítať na základe odmeny stanovenej za pracovný čas, ako to je pri pracovníkoch na dobu neurčitú.
Žalobca sa domáhal určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, ktorú mu dal žalovaný zamestnávateľ s odôvodnením, že sa stal nadbytočným v dôsledku organizačnej zmeny. Predmetom sporu bolo, či táto organizačná zmena skutočne nastala, či bola prijatá oprávneným orgánom zamestnávateľa a či existovala príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobcu.
Žalobkyňa pracovala v škole najprv ako zástupkyňa riaditeľa, neskôr ako riaditeľka na dobu neurčitú. Po skončení funkčného obdobia nebola opätovne vymenovaná do funkcie a zamestnávateľ jej doručil výpoveď. Žalobkyňa sa bránila tvrdením, že mala zostať zamestnaná ako pedagogická pracovníčka podľa pôvodnej pracovnej zmluvy.
Agentúra dočasného zamestnávania pridelila zamestnanca na výkon práce v Českej republike. Následne mu bolo oznámené okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodu neospravedlnených absencií, nakoľko sa nedostavil na pracovisko a svoju absenciu ani neodôvodnil.
Odvolací súd dospel k záveru, že takéto absencie nie je možné považovať za hrubé porušenie pracovnej disciplíny, pretože agentúra dočasného zamestnávania má prideľovať zamestnancov na výk...
Zamestnanec sa domáhal voči zamestnávateľovi doplatenia mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku. Žalobca tvrdil, že počas pohotovosti, ktorú vykonával na pracovisku mu zamestnávateľ vyplácal mzdu len vo výške minimálnej mzdy, ako to bolo upravené v kolektívnej zmluve a internej smernici. Podľa názoru žalobcu však mal mať nárok na pomernú časť svojej základnej tarifnej mzdy, ktorá bola vyššia než zákonom stanovené minimum.
Žalobkyňa sa domáhala určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Tvrdila, že jej doručil oznámenie o skončení pracovného pomeru na nesprávnu adresu, napriek tomu, že zamestnávateľovi riadne oznámila svoju dočasnú adresu v čase pracovnej neschopnosti. Zamestnávateľ doručoval písomnosti na adresu trvalého bydliska žalobkyne, pričom táto zásielka sa vrátila ako nedoručená.
Odvolací súd uznal argumentáciu žalobkyne, že potvrdenie...
