Dedenie

Po smrti poručiteľa vznikol spor o dedenie, keďže poručiteľ zriadil závet, v ktorom opomenul svojho potomka ako neopomenuteľného dediča. Dotknutý dedič namietal, že takýto závet zasahuje do jeho zákonného dedičského práva.

Žalobcovia označili v dedičskom konaní ako žalovaného arcibiskupstvo Gréckokatolíckej cirkvi ako orgán oprávnený konať za ktorýkoľvek útvar cirkvi s právnou subjektivitou. Z dedičského spisu však vyplývalo, že žalovaným je iba jedna farnosť Gréckokatolíckej cirkvi, čo následne posudzoval Najvyšší súd SR ako aj samotnú pasívnu legitimáciu orgánu cirkvi s právnou subjektivitou.

Žalobca ako zákonný dedič spochybnil pravosť holografného závetu, z ktorého žalovaná vyvodzovala postavenie jedinej závetnej dedičky, a podal žalobu na určenie neplatnosti závetu. Všeobecné súdy po znaleckom dokazovaní uzavreli, že podpis poručiteľa je pravý, no pre nedostatok porovnávacích vzoriek nebolo možné potvrdiť autorstvo textu a žalobu zamietli pre neunesenie dôkazného bremena, čo potvrdil aj dovolací súd.

Najvyšší súd sa zaoberal otázkou právneho posúdenia, kedy poručiteľ vydedil svoje deti – žalobkyne, čo odôvodnil tým, že sa počas 22 rokov o neho vôbec nezaujímali. Žalobkyne sa domáhali vyslovenia neplatnosti závetu.

Generálny prokurátor SR podal dovolanie proti uzneseniu okresného súdu, ktorým notárka ako súdna komisárka schválila úkon matky spočívajúci v odmietnutí dedičstva v mene maloletej po poručiteľovi bez riadneho zistenia skutočného stavu veci; notárka totiž pracovala len s neurčitým údajom o „pasívach cca 50 000 €“, pričom až následné uznesenie vykonalo súpis, pri ktorom bola zistená čistá hodnota majetku 58 945,75 € a dedičstvo bolo potvrdené štátu ako odúmrť.