Články

Organizácia ako povinná osoba poskytuje financie z 2 % dane a pri uzatváraní zmlúv s príjemcami si nie je vždy istá, či je daný príjemca povinnou osobou podľa Info zákona. Z opatrnosti preto zmluvy štandardne zverejňuje, aby zachovala transparentnosť. Je takýto prístup správny, nevytvára tým organizácia nechtiac neželaný právny stav?

Rozhlasová stanica mala uzatvorenú licenčnú zmluvu s organizáciou kolektívnej správy práv, podľa ktorej mohla vysielať hudobné nahrávky za odmenu určenú metodikou. Súčasťou tejto zmluvy bola aj povinnosť platiť minimálnu paušálnu odmenu bez ohľadu na skutočné príjmy. Neskôr však vnútroštátny zákon tieto minimálne paušálne odmeny zrušil. Po jeho účinnosti rozhlasová stanica prestala platiť paušál a tvrdila, že je povinná uhrádzať len odmenu podľa skutočných príjmov alebo výdavkov. Organizácia kolektívnej správy sa obrátila na súd, ktorý požiadal Súdny dvor EÚ o výklad, či je takáto vnútroštátna právna úprava v súlade s právom Únie a zásadou spravodlivej a primeranej odmeny pre nositeľov práv.

Sťažovateľ pred nástupom do školy absolvoval test školskej spôsobilosti a bol zaradený do nultého ročníka pre deti so sociálnym alebo jazykovým znevýhodnením. Po nástupe do prvej triedy mal problémy s učením, preto bol opätovne testovaný a na základe výsledkov, ktoré naznačovali ľahké mentálne postihnutie, preradený do špeciálnej triedy. Od druhého ročníka bol vzdelávaný v špeciálnej triede, kde boli všetci žiaci rómskeho pôvodu. Napriek žiadosti rodičov o preradenie do bežnej triedy zostal v špeciálnom vzdelávacom prúde a školu ukončil v roku 2013. V roku 2014 podal antidiskriminačnú žalobu, v ktorej namietal, že jeho zaradenie do špeciálnej triedy bolo diskriminačné a negatívne ovplyvnilo jeho vzdelávanie. Súd však jeho žalobu zamietol a neúspešný bol aj na Ústavnom súde SR.

Predmetom darovania medzi rodičmi a dieťaťom bol spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti. Obdarovaný zriadil svojmu rodičovi na predmetnej nehnuteľnosti vecné bremeno v podobe práva doživotného bývania a užívania danej nehnuteľnosti. Súd však vyslovil neplatnosť zmluvy o zriadení vecného bremena, nakoľko pri samotnom zriadení neboli prítomní všetci podieloví spoluvlastníci nehnuteľnosti.

Belgický futbalový klub, uzavrel dve zmluvy so spoločnosťou z Malty, ktorými jej postúpil časť hospodárskych práv k hráčom výmenou za financovanie, čo bolo v rozpore s pravidlami FIFA zakazujúcimi „third-party ownership“. FIFA voči klubu začala disciplinárne konanie a uložila pokutu a zákaz registrácie hráčov na niekoľko prestupových období. Klub sa proti týmto rozhodnutiam odvolal, no neuspel ani na odvolacej komisii FIFA, ani na Športovom arbitrážnom súde (CAS), ktorý potvrdil zákonnosť pravidiel FIFA z pohľadu práva EÚ aj švajčiarskeho práva. Následne klub napadol nález CAS na švajčiarskom federálnom súde, ako aj postup FIFA a URBSFA na belgických súdoch, no žaloby boli zamietnuté s odvolaním na právoplatnosť rozhodnutia CAS. Belgické súdy potvrdili, že nález CAS má vo vzťahu k FIFA účinky rozhodnutej veci a voči URBSFA dôkaznú silu, ktorú klub nedokázal spochybniť.