Články

Žalobca sa v spore proti zamestnávateľovi domáhal určenia neplatnosti výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. e) ZP a náhrady mzdy. Po uznaní žalobcovej choroby z povolania (porucha sluchu) ho zamestnávateľ jednostranne preradil na prácu iného druhu, s čím žalobca nesúhlasil a nové práce nevykonával. Zamestnávateľ to posúdil ako neospravedlnenú absenciu a dal mu výpoveď. Prvostupňový aj odvolací súd žalobu zamietli.

Generálny prokurátor SR podal dovolanie proti uzneseniu okresného súdu, ktorým notárka ako súdna komisárka schválila úkon matky spočívajúci v odmietnutí dedičstva v mene maloletej po poručiteľovi bez riadneho zistenia skutočného stavu veci; notárka totiž pracovala len s neurčitým údajom o „pasívach cca 50 000 €“, pričom až následné uznesenie vykonalo súpis, pri ktorom bola zistená čistá hodnota majetku 58 945,75 € a dedičstvo bolo potvrdené štátu ako odúmrť.

Pacient sa domáhal jednorazového odškodnenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, nakoľko nesprávny postup zdravotníckeho zariadenia viedol k vzniku ujmy pacienta.

Žalobca žiadal od cirkevnej spoločnosti náhradu mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru. Okresný súd už skôr rozhodol, že okamžité skončenie pracovného pomeru listom bolo neplatné z dôvodu formálnych nedostatkov, avšak žalobcovi priznal náhradu mzdy len za obmedzené obdobie. Dôvodom bolo, že žalobca bol vylúčený z cirkvi, čo znamenalo stratu základného predpokladu na výkon funkcie kazateľa podľa vnútorných cirkevných predpisov. Súd konštatoval, že nebolo možné spravodlivo požadovať od žalovanej, aby žalobcu ďalej zamestnávala. Odvolací súd tento prístup potvrdil a náhradu mzdy nad rámec 12 mesiacov nepriznal s odôvodnením, že výkon duchovenskej činnosti je viazaný na členstvo v cirkvi, o ktorom cirkev rozhoduje autonómne.

Sťažovateľky sa obrátili na Európsky súd pre ľudské práva po tom, čo im lotyšské orgány odmietli povoliť verejné zhromaždenie. Prvá sťažovateľka plánovala zorganizovať pochod na podporu ruskej komunity a školstva, zatiaľ čo druhá sťažovateľka chcela pred ukrajinským veľvyslanectvom vyzvať na ukončenie vojny na východnej Ukrajine. Mestská rada Rigy tieto podujatia zakázala s odkazom na správy Bezpečnostnej polície, ktoré varovali pred rizikom verejného nepokoja, možným šírením nenávistných alebo separatistických myšlienok a ohrozením demokratického poriadku v kontexte napätej medzinárodnej situácie po anexii Krymu. Sťažovateľky napadli tieto rozhodnutia na súdoch, no bez úspechu. Tvrdili, že došlo k porušeniu ich práv na slobodu prejavu a zhromažďovania podľa článkov 10 a 11 Dohovoru.