Najnovšie judikáty, protesty

Spotrebiteľ uzavrel s bankou zmluvu o úvere, ktorá obsahovala neprijateľné zmluvné podmienky – napríklad jednostrannú možnosť banky meniť úrok. Spotrebiteľ sa obrátil na súd a ten rozhodol, že ide o porušenie jeho práv, keďže zmluvná podmienka bola v rozpore so zákonom o ochrane spotrebiteľa. Tým boli splnené podmienky § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého má spotrebiteľ nárok na primerané finančné zadosťučinenie, ak na súde úspešne preukáže porušenie svojho práva. Nie je pritom potrebné, aby preukázal konkrétnu ujmu – rozhodujúce je samotné úspešné uplatnenie nároku.

Najvyšší súd SR sa zaoberal otázkou, kedy nezisková organizácia, do ktorej Ministerstvo zdravotníctva SR vložilo nehnuteľný majetok ako prioritný majetok, zanikla v dôsledku splynutia s nadáciou. S týmto splynutím súhlasilo aj Ministerstvo zdravotníctva SR. Okresný úrad, katastrálny odbor, však odmietol zapísať dané nehnuteľnosti, pretože predmetom zmluvy o prevode zmluvy bol prioritný majetok štátu.

Najvyšší súd SR sa zaoberal otázkou právnej subjektivity a právneho nástupníctva cirkevných reholí v podmienkach slovenského právneho systému. Taktiež posudzoval, z ktorých právnych predpisov je potrebné vychádzať pri určovaní právneho nástupníctva jednotlivých cirkevných rádov.

Žalobkyňa podala žalobu na svojho zamestnávateľa, pretože jej odmietol priznať nárok na rekondičný pobyt, ktorý zamestnanci vykonávajúci rizikové práce získavajú po nepretržitom výkone práce. Žalovaný odmietol jej nárok z dôvodu prerušenia práce počas materskej dovolenky, pričom interpretoval zákonný pojem „nepretržité vykonávanie práce“ ako fyzicky neprerušený výkon práce bez ohľadu na dôvod prerušenia, teda aj materská dovolenka sa podľa neho počíta ako prerušenie. Žalobkyňa to považovala za nepriamu diskrimináciu na základe pohlavia, pretože jej mužskí kolegovia, ktorí nečerpali materskú dovolenku, podmienku splnili. Tvrdila, že práve obdobie tehotenstva a materskej dovolenky má byť právne chránené, nie penalizované.

Navrhovateľ sa domáhal určenia vyživovacej povinnosti voči svojmu otcovi ako plnoleté dieťa. Nárokoval si výživné za obdobie, počas ktorého študoval na vysokej škole. Súd prvého stupňa žalobu zamietol s odôvodnením, že žalobca po dovŕšení 25 rokov už nebol nezaopatreným dieťaťom, výživu si zabezpečoval sám a navyše jeho správanie – vrátane vraždy starej matky, závislostí a iných prejavov – bolo v rozpore s dobrými mravmi.