Články

Sťažovateľkami boli tri moslimské dievčatá, ktorým bolo na základe školského poriadku zakázané nosiť v priestoroch strednej školy moslimskú šatku, s výnimkou hodín náboženstva a etiky. Proti uvedenému zákazu sa sťažovateľky bránili na vnútroštátnych súdoch, ale bez úspechu. Pred Súdom sťažovateľky namietali, že zákaz nosenia viditeľných náboženských symbolov v škole predstavuje porušenie ich práva prejavovať svoje náboženské vyznanie podľa článku 9 Dohovoru.

Sťažovateľka, arménska žiačka s mentálnym postihnutím, bola znásilnená svojím učiteľom, ktorý bol za tento trestný čin právoplatne odsúdený. Sťažovateľka sa domáhala náhrady nemajetkovej ujmy na civilných súdoch. Okrem toho žiadala, aby konanie prebiehalo neverejne a aby sa informácie o konaní nezverejnili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa zaoberal právnou otázkou, kedy predmetom sporu bolo skončenie pracovného pomeru adresované zamestnávateľom zamestnancovi. Táto písomnosť však nebola riadne doručená zamestnancovi, a tento zamestnanec sa domáhal určenia neplatnosti takejto takéhoto skončenia pracovného pomeru.

Ústavný súd sa zaberal poručením práva na súdnu ochranu, kedy bolo dovolanie podané cez elektronickú schránku síce pod hlavičkou advokáta, avšak v skutočnosti bolo podanie spísané, podpísané a podané advokátskou koncipientkou, ktorá bola na tento úkon poverená advokátom podľa § 64 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii, čím nebola splnená podmienka v zmysle § 429 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

Žalobca ako zákonný dedič spochybnil pravosť holografného závetu, z ktorého žalovaná vyvodzovala postavenie jedinej závetnej dedičky, a podal žalobu na určenie neplatnosti závetu. Všeobecné súdy po znaleckom dokazovaní uzavreli, že podpis poručiteľa je pravý, no pre nedostatok porovnávacích vzoriek nebolo možné potvrdiť autorstvo textu a žalobu zamietli pre neunesenie dôkazného bremena, čo potvrdil aj dovolací súd.