Články

Pacientka s ťažkým mentálnym postihnutím žila od detstva v štátnych ústavoch. Najskôr ju zastupovala matka, neskôr štátna opatrovníčka, ktorá o jej zdravotnom stave nebola informovaná a s pacientkou nekomunikovala. V roku 2017 zistila mimovládna organizácia, že je dlhodobo pripútaná k posteli, podvyživená, má zranenia a nereaguje. Kontroly štátnych orgánov potvrdili nevyhovujúce a ponižujúce podmienky, nedostatok personálu a zanedbanie starostlivosti.

Spoločnosť darovala neinvestičnému fondu sumu na presne určený účel. Dar bol viazaný na použitie v prospech žiačky počas celého štúdia. Darca následne vyzval fond, aby preukázal, že peniaze na dohodnutý účel skutočne použil. Fond túto skutočnosť hodnoverne nepreukázal a tok peňazí ani časové súvislosti nesedeli na priznané „štipendium“ žiačky, pričom časť sumy zostala nejasná a žiačka štúdium neskôr ukončila.

Učiteľka pracovala na základe viacerých zmlúv na dobu určitú ako náhradníčka (zastupovanie). V jednom šk. roku však mala iba viacero krátkodobých zastupovaní a ministerstvo jej preto odmietlo priznať preukaz s finančným plnením s tým, že patrí len učiteľom s ročným zastupovaním. Učiteľka sa obrátila na vnútroštátny súd, ktorý požiadal Súdny dvor EÚ o posúdenie, či takéto odlišné zaobchádzanie s krátkodobými učiteľmi nie je v rozpore so zásadou nediskriminácie pracovníkov na dobu určitú.

Najvyšší súd sa zaoberal otázkou právneho posúdenia, kedy poručiteľ vydedil svoje deti – žalobkyne, čo odôvodnil tým, že sa počas 22 rokov o neho vôbec nezaujímali. Žalobkyne sa domáhali vyslovenia neplatnosti závetu.

Matka darovala nehnuteľnosti dcére, ktorá sa však z etického ani z morálneho hľadiska nesprávala k matke podľa všeobecne uznávaných pravidiel správania sa. Matka, preto žiadala dar naspať. Dcéra však medzitým nehnuteľnosť darovala ďalej a nehnuteľnosť neskôr od tej istej osoby odkúpila, a preto považovala vrátenie daru za neuskutočniteľné.