Články

Žalobkyňa podala žalobu na svojho zamestnávateľa, pretože jej odmietol priznať nárok na rekondičný pobyt, ktorý zamestnanci vykonávajúci rizikové práce získavajú po nepretržitom výkone práce. Žalovaný odmietol jej nárok z dôvodu prerušenia práce počas materskej dovolenky, pričom interpretoval zákonný pojem „nepretržité vykonávanie práce“ ako fyzicky neprerušený výkon práce bez ohľadu na dôvod prerušenia, teda aj materská dovolenka sa podľa neho počíta ako prerušenie. Žalobkyňa to považovala za nepriamu diskrimináciu na základe pohlavia, pretože jej mužskí kolegovia, ktorí nečerpali materskú dovolenku, podmienku splnili. Tvrdila, že práve obdobie tehotenstva a materskej dovolenky má byť právne chránené, nie penalizované.

Navrhovateľ sa domáhal určenia vyživovacej povinnosti voči svojmu otcovi ako plnoleté dieťa. Nárokoval si výživné za obdobie, počas ktorého študoval na vysokej škole. Súd prvého stupňa žalobu zamietol s odôvodnením, že žalobca po dovŕšení 25 rokov už nebol nezaopatreným dieťaťom, výživu si zabezpečoval sám a navyše jeho správanie – vrátane vraždy starej matky, závislostí a iných prejavov – bolo v rozpore s dobrými mravmi.

Najvyšší správny súd vo svojom rozhodnutí posudzoval hybridné postavenie národných športových zväzov ako športových organizácií a hlavných subjektov riadenia a správy športu. Taktiež Najvyšší správny súd posudzoval či v rámci výkonu svojich právomocí vystupujú v právnom poriadku ako subjekty súkromného práva alebo ako orgány verejnej správy t. j. subjekty práva verejného.

Žalobkyne (zamestnávateľky) mali povinnosť zaplatiť Národnému inštitútu sociálneho zabezpečenia dodatočné príspevky na sociálne zabezpečenie nad rámec tých, ktoré boli už zaplatené za pracovníkov na dobu určitú, nakoľko zle vypočítali svoje príspevky. Žalobkyne totiž vypočítali príspevky na sociálne zabezpečenie na základe skutočne odpracovaných hodín, pričom pri pracovníkoch na dobu určitú by sa príspevok mal vypočítať na základe odmeny stanovenej za pracovný čas, ako to je pri pracovníkoch na dobu neurčitú.

Cirkevná spoločnosť sa domáhala navrátenia vlastníckeho práva k viacerým pozemkom, ktoré boli v minulosti odňaté jej právnej predchodkyni. Spornou sa stala otázka, či tieto pozemky spĺňajú podmienky pre vydanie podľa zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam, konkrétne, či ide o poľnohospodársku pôdu v zmysle § 2 ods. 1 písm. a) uvedeného zákona. V katastri nehnuteľností boli totiž viaceré z týchto pozemkov evidované ako zastavané plochy, nádvoria, ostatné plochy alebo vodné plochy – teda ako nepoľnohospodárske pozemky.