X proti Fínsku – Nedobrovoľná hospitalizácia v psychiatrickej liečebni

Sťažovateľka je detská lekárka, ktorá po odchode do dôchodku pokračovala vo výkone svojho povolania v súkromnej ambulancii. V roku 1995 ju navštívila matky dcéry V. s podozrením, že dieťa je sexuálne zneužívané otcom. V júni roku 2000 bolo dievča vzaté do verejnej starostlivosti z dôvodu psychických problémov jej matky. Dňa 16. decembra 2000  detský domov odovzdal dievča matke, pretože počas vianočných sviatkov nebol v prevádzke. Dievča však ochorelo a tak ho matka priviedla 26. decembra 2000 na ošetrenie k sťažovateľke a odvtedy až do 22. apríla 2001 bolo dievča V. s matkou.

Sťažovateľku 20. apríla 2001 vzali do vyšetrovacej väzby z podozrenia poskytnutia pomoci pri pozbavení osobnej slobody V. O rok bola obvinená z toho, že svojimi radami a konaním napomohla k rozhodnutiu matky uniesť svoje dieťa V. Vzhľadom na konanie sťažovateľky jej bol ustanovený pre účely trestného konania právnik, ktorý ju zastupoval. Súd navyše nariadil psychiatrické vyšetrenie sťažovateľky v októbri 2002. V decembri sa s ňou dva krát stretol psychiater dr. A K, ktorý v správe uviedol, že nespozoroval u sťažovateľky známky duševnej poruchy. V októbri 2003 odvolací súd nariadil psychiatrické vyšetrenie sťažovateľky spojeného s dvojmesačnou ambulantnou hospitalizáciou. Závery tohoto  vyšetrenia boli, že trpí bludnými predstavami o svojej osobe a nie je trestne zodpovedná za konanie spáchané v čase únosu V. jej matkou.

Po ukončení dvojmesačnej hospitalizácie v nemocnici psychiater odporučil aby nemocnica pokračovala v nedobrovoľnej liečbe sťažovateľky, pretože ako lekárka by mohla ohrozovať iných ľudí predpisovaním liečby škodlivej pre ich zdravie. Na základe tohoto  návrhu Súdna psychiatrická rada nariadila pokračovanie v nedobrovoľnej liečbe od 17. februára 2005, pretože sťažovateľka trpela duševnou poruchou, ktorá je nedovoľovala „vidieť vec z iného uhla pohľadu ako vlastného a ani spochybniť správnosť svojich vlastných záverov.“ Dostala možnosť užívať lieky perorálne, čo však odmietla a tak bolo podrobená nedobrovoľnej liečbe formou injekcií. Od novembra 2005 sa už fyzicky  nebránila podávaniu injekcií. Neúspešne podávala žaloby na súd o nezákonnosti jej nedobrovoľnej liečby. Správny súd 20. apríla 2006 rozhodol, že sťažovateľka stále trpí psychotickými bludmi chronického charakteru a zastavenie liečby by výrazne zhoršilo jej zdravotný stav. Medzitým pokračovalo trestné konanie, v ktorom sťažovateľku zastupoval opatrovník. Súd uznal matku zodpovednú za únos dcéry V. 8. apríla 2005 a sťažovateľku uznal vinnou z napomáhania  k tomuto činu, avšak nevyniesol nad nimi rozsudok, pretože v čase spáchania trestného činu neboli pre duševnú chorobu schopné rozpoznať nebezpečenstvo svojich konaní.

Sťažovateľka namietala porušenie čl. 5 ods. 1 Dohovoru (právo na osobnú slobodu) nedobrovoľnou hospitalizáciou v psychiatrickej nemocnici, porušenie čl. 6 Dohovoru (právo na spravodlivý súdny proces) z dôvodu, že jej bol pre účely trestného konania ustanovený opatrovník a toto konanie prebiehalo v jej neprítomnosti, ako aj z dôvodu, že súd nevypočul svedkov, ktorých navrhovala, čl. 8 Dohovoru (právo na súkromie) z dôvodu nedobrovoľnej liečby a čl. 13 Dohovoru (právo na účinný prostriedok nápravy) z dôvodu, že nemala účinný prostriedok na zabránenie násilnému podávaniu liekov.

Argumenty účastníkov:

Sťažovateľka tvrdila, že účelom zbavenia jej slobody bolo naplnenie plánu prokurátora, aby bola odsúdená v trestnom konaní. Vláda sa v zásade odvolávala na postup orgánov v zhode s vnútroštátnym právnym poriadkom, ktorý bol vykonávaný v záujme samotnej sťažovateľky.