Shtukaturov proti Rusku – Nezákonné pozbavenie spôsobilosti na právne úkony a obmedzovanie procesných práv
Sťažovateľ na narodil v roku 1982 a v roku 2002 sa začal u neho prejavovať autizmus. Niekoľkokrát bol hospitalizovaný a podrobený psychiatrickej liečbe. V roku 2003 bol uznaný za invalida, nepracoval a žil so svojou matkou. Táto v auguste 2004 podala na súd žiadosť o pozbavenie sťažovateľa spôsobilosti na právne úkony. Uviedla, že celé dni sedí na gauči a niekedy sa správa aj agresívne. Nedávno zdedil majetok po starej mame ale neurobil potrebné právne kroky na zápis vlastníckeho práva. Sudca nariadil znalecké dokazovanie, pri ktorom znalcovi položil dve otázky, a to či trpí nejakou duševnou chorobou a či je schopný pochopiť svoje konanie a ovládať ho.
V znaleckom posudku sa konštatovalo, že od roku 2002 sa sociálna neprispôsobilosť a autizmus zhoršili a nadobudli črty schizofrénie, pričom intelektové a pamäťové schopnosti sú normálne. Podľa záveru posudku sťažovateľ nedokáže pochopiť svoje činy a ani ich ovládať. Na základe toho nariadil sudca konanie bez toho, aby bol o ňom sťažovateľ upovedomený a prítomný na ňom. Pojednávanie sa konalo v prítomnosti prokurátora a zástupcu nemocnice, v ktorej sa sťažovateľ liečil a jej lekári vyhotovili znalecký posudok. Trvalo desať minút, sťažovateľ bol pozbavený spôsobilosti na právne úkony a za opatrovateľku bola ustanovená jeho matka. Táto v roku 2005 požiadala nemocnicu, v ktorej bol jej syn liečený, aby ho hospitalizovala na neurčitý čas.
Vzhľadom, že o to požiadala ako opatrovníčka sťažovateľa, vnútroštátne právo hospitalizáciu klasifikovalo ako „dobrovoľnú“, na ktorú sa nevyžaduje rozhodnutie súdu ani súhlas hospitalizovanej osoby. Ešte pred hospitalizáciou sťažovateľ komunikoval s právnikom z Centra pre pomoc mentálne postihnutým osobám. Konzultoval s ním aj možnosť obrátiť sa na ESĽP, resp. podať návrh na obnovu konania. Po hospitalizácii už riaditeľ nemocnice ďalší kontakt sťažovateľa s právnikom zakázal a od decembra 2005 mal zakázaný akýkoľvek kontakt s vonkajším svetom a nesmel používať ani písacie potreby a používať telefón. Právnik v mene sťažovateľa podal na ESĽP návrh na vydanie predbežného opatrenia podľa čl. 39 Dohovoru, aby sa právnik mohol stretnúť osobne so sťažovateľom k finalizácii sťažnosti na ESĽP. Riaditeľ nemocnice toto predbežné opatrenie nerešpektoval a následne ani súdy v dvojstupňovom konaní, ktoré preskúmavali toto rozhodnutie riaditeľa. Komunikoval s právnikom a podať sťažnosť na ESĽP mohol až po prepustení z nemocnice v roku 2006.
Sťažovateľ namietal porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru (právo na spravodlivý súdny proces), že konanie o jeho pozbavení na právne úkony bolo nespravodlivé lebo sa konalo v jeho neprítomnosti a bez jeho vypočutia, čl. 8 Dohovoru (právo na súkromný a rodinný život) z neodôvodneného pozbavenia spôsobilosti na právne úkony, ktoré zasiahlo zásadne celý súkromný život sťažovateľa, čl. 5 ods. 1 Dohovoru (právo na osobnú slobodu), pretože jeho umiestnenie do psychiatrického liečebného ústavu bolo nezákonné, čl. 5 ods. 4 Dohovoru (právo na osobnú slobodu – habeas corpus) z dôvodu, že nemal možnosť dosiahnuť prepustenie z tejto nemocnice, čl. 3 Dohovoru (zákaz neľudského a ponižujúceho zaobchádzania) z dôvodu nútenej liečby, ku ktorej bol raz prinútený aj násilným priviazaním k posteli, čl. 34 Dohovoru (bránenie účinnému výkonu práva na podanie sťažnosti na ESĽP) z dôvodu bránenia stretávania sa s právnikom za účelom finalizovania svojej sťažnosti na ESĽP.