Najvyšší súd SR z 2.4.2009 - Podnikateľ a podnikateľská činnosť v judikatúre Najvyššieho súdu SR

Krajský súd v Banskej Bystrici v odôvodnení rozsudku uviedol, že zákon č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov v znení účinnom v čase vydania rozhodnutí žalovaného (ďalej len zákon o pobyte cudzincov) v ustanovení § 25 ods. 9 jednoznačne vyžaduje preukázanie povinnosti finančných prostriedkov (päťnásobok minimálnej mzdy za každý mesiac pobytu), tak ako sú uvedené v horecitovanom zákonnom ustanovení a pritom zákon nerozlišuje, či ide o prvé povolenie alebo obnovu povolenia, ale zakotvuje preukázanie týchto finančných prostriedkov na celú dobu povoleného pobytu. Z uvedeného vyplýva, že ako pri prvom povolení, tak ajpri obnove povolenia je cudzinec povinný preukázať finančné zabezpečenie v zákonom stanovenej výške, tak ako to vyplýva z ustanovenia § 25 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov. Krajský súd mal teda za to, že otázku primeranosti použitia ustanovenia § 25  zákona o pobyte cudzincov nemožno vykladať v tom zmysle, ako to tvrdia žalobcovia v žalobe, žeby bolo možné upustiť od preukazovania finančného zabezpečenia pobytu cudzinca vo výške päťnásobku minimálnej mzdy, ak je jeho pobyt a žiadosť o obnovenie pobytu viazaná na účely podnikania podľa § 19 zákona o pobyte cudzincov.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote žalobcovia odvolanie, v ktorom navrhli rozsudok krajského súdu zmeniť, rozhodnutia žalovaného zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Krajskému súdu vytýkali, že vychádzal z neprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku). Podľa jeho názoru prvostupňový súd prebral názor správneho orgánu. Prvostupňový správny orgán aj krajský súd nesprávne aplikovali ustanovenia Obchodného zákonníka. Podľa názoru žalobcov konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným nie je podnikateľom a činnosť, ktorú vykonáva pre spoločnosť, nie je podnikaním