Európsky súd pre ľudské práva z 21.6.2011 - Anatolij Ponomarjov a Vitalij Ponomarjov proti Bulharsku - Platenie školného

Aplikovateľnosť čl. 14 dohovoru

ESĽP konštatoval, že zákaz diskriminácie podľa dohovoru platil pre všetky práva, ktoré sa štát rozhodol poskytovať v rámci dohovoru a jeho protokolov. V prípadoch, kde štáty dotovali jednotlivé vzdelávacie zariadenia, museli zabezpečiť aj účinný prístup k nim. Keďže išlo o neodmysliteľnú súčasť práva na vzdelanie podľa čl. 2 dodatkového protokolu, čl. 14 dohovoru bol aplikovateľný.

Vzhľadom na to, že Anatolij a Vitalij boli študentmi stredných škôl, ktorí na rozdiel od iných takýchto študentov museli platiť za štúdium, bolo s nimi zjavne zaobchádzané menej priaznivo ako s ostatnými v relevantne podobnej situácii.

Zákaz diskriminácie (čl. 14 dohovoru)

ESĽP zdôraznil, že jeho úlohou nebolo rozhodnúť o tom, či štáty boli oprávnené ukladať poplatky za vzdelávanie, ale iba to, či štát, ak sa dobrovoľne rozhodol poskytovať bezplatné vzdelávanie, mohol z toho vylúčiť skupinu ľudí bez udania dôvodu.

Je pravdou, že vzdelávanie bolo nákladnou a zložitou činnosťou. Ak boli štátne zdroje značne obmedzené, štáty mali zabezpečiť rovnováhu medzi vzdelávacími potrebami ľudí a obmedzenou spôsobilosťou štátov uspokojiť tieto potreby.

Zároveň vzdelávanie ako súčasť dodatkového protokolu požívalo priamu ochranu dohovoru. Bolo prospešné nielen pre jednotlivcov, ale aj pre spoločnosť ako celok, ktorá, ak by chcela byť pluralitná a demokratická, mala by integrovať minority.

Všeobecne povedané, štáty mohli spoplatniť vysokoškolské vzdelávanie, ktoré bolo voliteľné. Na druhej strane, museli zabezpečiť dostupné základné vzdelanie poskytujúce základnú a matematickú gramotnosť. Majúc na pamäti skutočnosť, že čoraz viac krajín smeruje k uvedeniu pojmu „vzdelanostná“ spoločnosť do praxe, ESĽP poznamenal, že stredoškolské vzdelanie má stále rastúci význam pre rozvoj jednotlivca a spoločnosti ako celku.

Anatolij a Vitalij žili v Bulharsku legálne. Úrady nemali žiadne námietky proti tomu, aby zostali v krajine, ani nikdy vážne neuvažovali nad ich deportáciou. Navyše, v tej dobe Anatolij a Vitalij podnikali kroky na získanie povolenia na trvalý pobyt. V žiadnom prípade sa nepokúšali zneužiť bulharský vzdelávací systém, pretože v Bulharsku žili a študovali preto, že nasledovali svoju matku, ktorá sa tam vydala. Boli plne integrovaní do bulharskej spoločnosti a hovorili plynulo po bulharsky.

Bulharské orgány pri rozhodovaní o uložení školného obom chlapcom nezobrali do úvahy nič z už uvedeného. V skutočnosti príslušný zákon neumožňoval výnimku od platenia školného.

Na základe uvedeného ESĽP konštatoval, že došlo k porušeniu čl. 14 dohovoru v spojení s čl. 2 dodatkového protokolu, keďže nebolo žiadne opodstatnenie na uloženie školného sťažovateľom.

Článok 41 dohovoru (spravodlivé zadosťučinenie)

ESĽP rozhodol, že Bulharsko má zaplatiť každému sťažovateľovi 2 000 eur z titulu nemajetkovej ujmy a 2 000 eur z titulu náhrady nákladov a výdavkov.